Belgicko na prelome septembra a októbra tohto roka vyhlásilo, že je ochotné poskytnúť Európskej Únii momentálne zmrazené ruské aktíva v celkovej hodnote okolo 140 miliárd eur. Tieto peniaze plánuje Európska Únia využiť na poskytnutie reparačných pôžičiek Ukrajine. Avšak, nielen medzi novinármi a verejnosťou, ale aj predstaviteľmi jednotlivých členských štátov panuje jemný zmätok o skutočnej výške týchto aktív. Niektoré zdroje uvádzajú hodnotu až okolo 170-180 miliárd eur - aj na svojom tlačovom brífingu oznámili jej hovorcovia, že sa môžu prípadne reparačné prostriedky vyšplhať až na takú sumu. Avšak, len ak berú do úvahy ich úročenie.
Tieto aktíva boli zmrazené bezprostredne po tom, ako Rusko v plnej sile zaútočilo na Ukrajinu vo februári roku 2022. Aj preto ich chce Európska Komisia použiť ako reparačný prostriedok. Totiž, v prípade podpísania mierovej zmluvy medzi Ruskom a Ukrajinou, tieto aktíva, ktoré sú de facto dlhom Euroclearu voči Rusku, nebudú musieť byť opätovne Rusku vyplatené v peňažnej forme. Slúžia pre garanciu toho, že Ukrajina sa po ukončení konfliktu dostane k peniazom od Ruska pre svoju povojnovú obnovu.
Najväčšími tŕňmi v oku a obavami sú však hneď dve skutočnosti. V prvom rade, hovorcovia Komisie museli na svojej tlačovej konferencii viackrát opakovať, že takéto ,,presmerovanie” financií nie je konfiškáciou. Obavu zmietli zo stola s tým, že medzinárodné právo porušené nebude a žiaden zo zúčastnených garančných členských štátov nemôže byť stíhaný ani v prípade, že Rusko vznesie voči Únii za tento krok žalobu. Tej sa však vraj určite nemusí žiaden zo štátov obávať - z legálneho pohľadu, ak sa nedotkneme právneho nároku Ruska na vyplatenie týchto dlhov, ale iba sa použijú peniaze, ktoré sa na účtoch Euroclearu za tri a pol roka naakumulovali, právny problém by nastať nemal.
Podruhé, pre členské štáty tento krok môže predstavovať isté riziko - preto sú mnohé z nich skeptické ohľadom tohto ambiciózneho plánu na obnovu Ukrajiny. Rokovania aj dohody by preto Únia uzatvárala s členskými štátmi bilaterálne, aby boli známe presné a ,,na mieru šité” podmienky a ich prípadná úprava viac flexibilná.
Aj napriek uisteniu Komisiou, že riziká sú veľmi nízke, stále nepanuje všeobecný konsenzus ohľadom ochoty sa na tomto pláne podieľať. Podľa základnej interpretácie európskeho práva by však tomto bode mohol skrachovať celý plán - ak členské štáty nezahlasujú jednomyseľne, Komisia nezíska mandát na jeho uskutočnenie. To by však chceli vyriešiť nájdením takej interpretácie, ktorá by jej dala jasnejšiu výhliadku na úspech. Ak by totiž stačilo presvedčiť iba kvalifikovanú väčšinu, jednoducho by od nesúhlasiacich štátov nemuseli vyžadovať účasť na tomto pláne.
Politická aj ekonomická dimenzia sú v tomto prípade komplikované, prepletené, veľmi komplexné a príliš otvorené interpretácií. Terén, na ktorom sa Komisia s týmto plánom pohybuje je plná mín a je len otázkou času, kedy na jednu z nich šliapnu. Tvrdenia, že by Európska Komisia týmto plánom mohla porušovať medzinárodné právo sa na ňu rútia z každej strany a jediné, čo zatiaľ poskytujú ako útechu je sebavedomie, s ktorým o tomto pláne hovoria. Avšak, víziu majú jasnú a otázkou zostáva iba to, či členské štáty dôverujú Komisii natoľko, aby sa stali garantmi tohto projektu.
