Boj o Elyzejský palác 2027

Doposiaľ oznámilo svoju kandidatúru už viacero politikov, takže sa postupne začína črtať charakter, ktorý tieto voľby nadobudnú. Keďže Emmanuelovi Macronovi, centristickému a kultúrne aj ekonomicky umiernenému terajšiemu prezidentovi, bude končiť už jeho druhý mandát, nebude môcť opäť kandidovať. V posledných rokoch jeho popularita klesala, čo sa naplno prejavilo po vyhlásení predčasných parlamentných volieb v roku 2024 s cieľom preskladať koalíciu. Namiesto toho však jeho strana voľby prehrala a väčšinu mandátov získala široká ľavicová koalície Nouveau Front Populaire (NFP). Výsledok prekvapil nielen odborníkov, ale aj samotného Macrona, ktorý predpokladal, že si pomocou rozpustenia dolnej komory parlamentu a následnými voľbami zaistí o čosi stabilnejšiu podporu v parlamente. Mnoho kandidátov už stihlo verejne oznámiť svoj záujem uchádzať sa o post prezidenta, avšak venovať sa budem len vybraným.

Ako jeden z prvých svoju kandidatúru ohlásil 65-ročný krajne pravicový politik afiliovaný so stranou Les Republicains, Bruno Retailleau. Počas svojej kariéry pôsobil na viacerých postoch v štátnej správe, či už ako senátor, minister financií alebo tzv. ,,Ministre d’État”, teda hlava Monackej vlády a v roku 2024 pôsobil ako minister vnútra vo vláde Michela Barniera. Od roku 2025 je predsedom republikánov a v interných straníckych primárkach na post predsedu strany získal 76 %. V strane je taktiež považovaný za lídra jej konzervatívnejšieho krídla a profiluje sa na problematike imigrácie, bezpečnosti a národnej identity - teda zastáva politiku striktnejšej hraničnej kontroly a redukciu počtu prijímaných migrantov.

Ďalším je Edouard Philippe, starosta normandskej aglomerácie Le Havre, ktorý oznámil svoju kandidatúru už v septembri minulého roka. V roku 2020 bol obvinený z neschopnosti riadiť štát z kresla ministerského predsedu počas začiatku pandémie COVID-19, avšak minulý rok jeho aj dvoch bývalých ministrov zdravotníctva obvinení zbavili. Prvotne sa asocioval s Parti Socialiste, avšak potom prestúpil do gaullizmu revitalizujúcej strany UMP, následne na pár rokov skončil v Les Republicains a dnes je nezávislý. 

Okrem iného svoju kandidatúru ohlásil tento týždeň aj Jean Luc-Mélenchon, hlavný predstaviteľ La France Insoumise a politik všeobecne považovaný za predstaviteľa extrémnej ľavice. Kandidovať bude už vo svojich štvrtých prezidentských voľbách po sebe. Skutočne zostáva nepoddajný a o post prezidenta sa bude uchádzať napriek tomu, že sa ani raz za tých 20 rokov nedostal do druhého kola.

Najpozoruhodnejším a najsledovanejším prípadom je však Marine Le Pen a jej (ne)možnosť kandidovať vďaka škandálu so spreneverou európskych financií, resp. dotácií, pre asistentov členov Európskeho Parlamentu. Dokopy malo ísť až o 3 milióny eur, ktoré namiesto toho, aby slúžili ako platy pre poslaneckých asistentov medzi rokmi 2004-2016, išli do volebnej kampane Rassemblement National. Obvinených bolo 25 straníkov, avšak Marine Le Pen z toho reálne vyviazla najhoršie - nielen, že bude platiť pokutu (ako aj jej spoluobvinení kolegovia), súd jej navyše dal aj trest zákazu uchádzania sa o verejnú funkciu po dobu najbližších 5 rokov. Proti rozhodnutiu sa samozrejme odvolala, pretože to nie ohrozilo, ale absolútne znemožnilo jej kandidatúru do prezidentského úradu. Efektívne zastupovať RN by však vedel aj Jordan Bardella, jej len 31 ročný predseda. Podivuhodné je, že nemá vysokoškolský titul, čo vo francúzskej politike vôbec nie je časté - po neúspešnom ukončení svojho vysokoškolského štúdia na Sorbonne University v Paríži sa kvôli svojej účasti na politike k štúdiu nevrátil.

Ako to celé dopadne však uvidíme v apríli, resp. máji budúceho roka. Či sa podarí presadiť extrémnejším silám, či už na ľavej alebo pravej strane spektra, alebo stredovým a umiernenejším kandidátom zostáva otázne. Komunálne voľby tohto roku však potvrdili dlhodobé tendencie a existenciu území podpory pre špecifické politické prúdy. Ale treba podotknúť, že v komunálnych voľbách majú voliči tendenciu voliť radikálnejších politických predstaviteľov, čo vidno na nadmernej podpore Rassemblement National a La France Insoumise a ich pridružených koalícií v lokálnych voľbách v porovnaní s parlamentnými.