Pozvanie na prvý Kulatý stůl tohto semestra prijali doktor Martin Chovančík, odborník na obranný priemysel a európsku obranno-priemyslovú spoluprácu, a docent Oldřich Krpec, ktorý sa venuje najmä medzinárodnej hospodárskej politike. Hostí aj študentov sme v spolupráci s organizáciou CENTREPEACE privítali v budove Fakulty sociálních studií.
Témou uplynulého kulatého stolu bola obranyschopnosť Európy v kontexte súčasného napätia, kríz a konfliktov. Európska Únia napriek svojej jednotnej zahraničnej politike kapacitne stále vystupuje ako 27 samostatných štátov, čo sa prejavuje najmä v obrannom priemysle. Táto ,,nacionalizácia“ obranného priemyslu je dôsledkom vnútorného štiepenia samotnej EÚ. Aj preto sa jej najvyšší predstavitelia snažia podnietiť opätovnú integráciu – ak sa totiž nedokážeme zhodnúť v kľúčových otázkach bezpečnosti, je len otázkou času, kedy vyplávajú na povrch ďalšie konfliktné záležitosti.
Ako však motivovať subjekty pôsobiace v obrannom sektore, aby videli perspektívu v trhovom zjednotení? V takom prípade by sektor poskytoval príležitosti firmám aj vládam, ktoré by dokázali napríklad na Ukrajinu dovážať ,,čisto európske“ komponentny alebo celé systémy. Dôležitú rolu hrá najmä ekonomická návratnosť, ktorú má národno-obranný priemysel príliš nízku. Podľa hostí by preto mohlo byť prínosné duálne využitie technológií – teda pre vojenské aj civilné účely. Teoreticky by išlo o lacnejšie a využiteľnejšie riešenie, ktoré by pomohlo európskym dodávateľom bojujúcim s neistotou budúceho dopytu. Týmto modelom by sa obrazne podarilo „zabiť dve muchy jednou ranou“.
Spolupráca nie je však len o zdieľaní kapacít alebo ,,gold-platingu“ medzi krajinami (,,ve kterém jsme my Evropani fakt mistři“, s humorom podotkol docent Krpec), ale aj o výmene know-how. Avšak, opäť, podnikanie v obrannom sektore je úplne odlišné od akéhokoľvek iného – je neudržateľné, nepredvídateľné, nie je na ňom možné budovať priemyselnú politiku, je závislé a nie je v očiach verejnosti videné ako atraktívne. Vplyvný je aj pragmatický postoj západných štátov – predsa len, nebudú štáty alebo firmy kupovať niečo, čo už o pár rokov neskôr nebude využiteľné. Problém nastáva vo chvíli, keď tento prístup odhalí nepripravenosť. Aj preto je dnes Európa kriticky závislá napríklad od čipov z Číny a zaostáva v ťažbe vzácnych kovov. Európa stráca tempo, čo sa odráža aj v „úzkostných“ politikách jednotlivých vlád.
V súčasnosti, nanešťastie, nie je badateľná silná ochota na bližšiu spoluprácu medzi kľúčovými aktérmi. Hoci došlo k istému zblíženiu Nemecka a Francúzska, jednotu narúša nielen Maďarsko a Slovensko, ale najnovšie aj Poľsko, ktoré využíva odlišný model so silným zastúpením štátnych podnikov v obrannom sektore.
V závere diskusie bol poskytnutý priestor aj pre otázky z publika, v ktorom sedeli nielen študenti, ale aj odborníci z oblasti obrany alebo medzinárodných vzťahov. Na otázku, ako sa zbaviť závislosti od Číny, sa odpoveď docenta Krpca nepočúvala ľahko – pre Európu je extrémne náročné zastaviť surovinový import, a to nielen v obrannom sektore. Diverzifikácia dodávateľov a hľadanie spoľahlivých partnerov by preto mali byť prioritami členských štátov.
Hostia však debatu uzavreli pozitívne: európske systémy a komponenty sú kvalitné a fungujú. Problémom zostáva ich cena a objem výroby, v čom zatiaľ nedokážu konkurovať masovej produkcii z tretích krajín. Perspektíva však existuje – kľúčom je nájsť riešenie, na ktorom sa zhodne súkromný aj verejný sektor naprieč EÚ.
V mene Študentskej Sekcie IIPS ďakujeme obom hosťom za prínosnú debatu, organizácii Centrepeace za spoluprácu a celému publiku za účasť.
Foto: Paulína Bieleschová
Německý kancléř Friedrich Merz si v poslední době neprochází nejšťastnějším obdobím. Podpora vládnoucí CDU stagnuje a snaha zaujmout konzervativnějšími postoji voliče AfD se prozatím příliš nevyplácí. Mohlo by se zdát, že alespoň na poli mezinárodní politiky se kancléři daří vlastní reputaci napravovat. Opak je však pravdou.
Švýcarsko je země známá tím, že v jejím politickém systému má silnou roli přímá demokracie. Referendum, které by se mělo konat letos 14. června, ovšem působí poněkud bizarně. Obyvatelé alpské země, jež má momentálně něco přes 9 milionů obyvatel, budou totiž hlasovat o změně ústavy, která by zastropovala počet obyvatel na 10 milionech.
