Ukrajinská pšenica: Ako Rusko nerušene obchoduje s kradnutým obilím?

Téma krádeže ukrajinského obilia patrí od začiatku rozsiahleho konfliktu k najaktuálnejším, keďže táto sféra predstavuje pre Ukrajinu jeden z dôležitých zdrojov financovania rozpočtu. Podľa údajov rôznych ukrajinských a amerických mediálnych zdrojov vyviezlo Rusko v období rokov 2022 - 2026 viac ako 15 miliónov ton obilia, čím spôsobilo škodu približne 7 miliárd dolárov. Všetky peniaze z týchto nezákonných operácií systematicky prúdia do ruského rozpočtu, čo mu umožňuje udržiavať existujúci režim a financovať vedenie vojenskej kampane proti Ukrajine. Napriek početným výzvam a pokusom ukrajinskej strany tento problém vyriešiť, k podobným situáciám stále dochádza aj v iných krajinách, ako sú Egypt a Turecko.

Príčinou sú určité ekonomické záujmy a geopolitické faktory, ktoré vedú k neformálnemu prospechu konkrétnych krajín zapojených do podobných schém, keďže Rusko predáva obilie lacnejšie a nahrádza Ukrajinu ako hlavného dodávateľa potravín na svetové trhy. Niektoré agentúry navyše poukazujú na obchádzanie platného medzinárodného práva a vnútroštátnych predpisov rôznych krajín vďaka špecifickej schéme, ktorá umožňuje vyhnúť sa potenciálnym problémom pri predaji obilia. Rusko v rámci nej vyváža obilie z okupovaných území (Berďansk, Mariupoľ) a prepravuje ju do svojich prístavov, po čom ju prekladá na iné lode, ktoré z ruských prístavov smerujú do zapojených krajín. To formálne skrýva fakt pôvodu obilia, pretože za miesto nakládky sa oficiálne považuje uznané územie Ruska a nie okupované územia, čo krajinám pomáha vyhnúť sa priamej zodpovednosti pri jeho kúpe. Táto schéma sa uplatňuje aj pri preprave ruskej ropy, ktorá sa dodáva do Kazachstanu a neskôr do EÚ, čím sa formálne odstraňuje označenie ruského pôvodu a nepriamo financuje rozpočet RF.

Postoj samotného Izraela voči Ukrajine a Rusku zostáva mierne pragmatický, vychádzajúc z reálnych záujmov a podmienok, v ktorých sa krajina nachádza. V prípade ukrajinsko-izraelských vzťahov možno pozorovať snahu udržiavať priateľské väzby vďaka vzájomnej vojensko-technologickej a politickej podpore. V prípade rusko-izraelských vzťahov možno taktiež sledovať udržiavanie kriticko-umierneného postoja zo strany Izraela, keďže medzi krajinami neboli prerušené diplomatické styky ani obchod, a to aj napriek odsúdeniu vojenskej agresie RF. Prístup Izraela tak možno hodnotiť ako svojské udržiavanie rovnováhy medzi oboma stranami, kde Izrael otvorene podporuje Ukrajinu, ale obáva sa zhoršenia vzťahov s Moskvou. To ho následne stavia pred dilemu, či je Izrael ochotný obetovať časť krátkodobých záujmov v prospech solidarity s Ukrajinou, alebo bude naopak určité momenty mlčať a odvolávať sa na národné potreby pri spolupráci s RF. Je to vidieť aj na vyhláseniach Ministerstva zahraničných vecí Izraela a generálneho riaditeľa spoločnosti Zenziper Itana Rona, ktorí pôvodne vyhlásili, že dodávateľ je spoľahlivý a pôvod obilia nie je možné potvrdiť, na základe čoho ruskú loď vpustili. Neskôr však druhej lodi nebol vstup do Haify umožnený, pretože Ron oficiálne priznal, že „pšenica bola ukradnutá a preložená v ruskom prístave“.

Na záver je dôležité poznamenať, že medzinárodné spoločenstvo musí takéto pokusy o nezákonný predaj obilia a iného tovaru potláčať, čím minimalizuje systematické porušovanie medzinárodného práva a ukrajinskej suverenity. Nepripustenie ruskej lode Izraelom do prístavu Haifa je príkladom prehodnotenia potenciálnych strát z takéhoto kroku, čo pomáha predísť negatívnemu vplyvu na imidž Izraela a izraelsko-ukrajinské vzťahy. Takéto kroky pomôžu nielen prejaviť solidaritu a podporiť medzinárodné právo, ale aj obmedziť možnosti Ruska získavať peniaze, na ktorých stojí ruská vojensko-propagandistická mašinéria. Stratou zdrojov príjmov a prístupu na trhy s vysokým dopytom sa Rusku znižuje aj možnosť šíriť svoj vplyv v iných regiónoch, čo je výhodné pre Izrael, Ukrajinu aj ostatných geopolitických hráčov.