„OSN mala vždy zlý mandát.“ Posolstvo tohto výroku sa ako pripomienka smutnej reality nieslo celým scenárom filmu. Bezmocnosť, ktorú gen. Dallaire na plátne pociťoval, presakovala do miestnosti. Aj preto sa jedna z otázok z publika venovala práve bezradnosti vojaka neschopného napraviť situáciu, v ktorej sa domáci obyvatelia v krajinách, do ktorých sú vysielané misie, nachádzajú. Všetko konanie je len výsledkom politických rozhodnutí – sám generál napriek svojej hodnosti len poslúcha rozkazy zhora a poskytuje hlásenia o výkone misií. Ako pán docent povedal, „snaha vytvoriť tlak, ktorý by viedol k zmene, je ako hádzanie loptičky o stenu“. Ľudia v týchto oblastiach žijú v neistote a žiadajú o pomoc, bohužiaľ pracovníci OSN nemajú prostriedky im ju poskytnúť. Na pomoc totiž nie sú tímy pripravené – jediný plán, ktorý majú stanovený a vopred poznajú jeho presné kroky, je plán na stiahnutie.
Ďalšia otázka z publika sa zaoberala perspektívou týchto misií OSN a tým, ako ich možnú premenu v budúcnosti ich charakteru vidí doc. Procházka ako odborník. Za problematické považuje fakt, že OSN je momentálne v rozpoložení, keď sa jeho členovia nevedia na ničom dohodnúť, NATO sa neoplatí stabilizovať rozpadnuté krajiny a je naivné si myslieť, že v Afrike bude niekedy úplný pokoj –medzinárodné spoločenstvá už strácajú vôľu hasiť tieto „žabomyšie vojny“. Priama kontrola nad regionálnou infraštruktúrou je riadená zmluvne a neustále hrozí riziko úniku informácií, čo by „misionárov“ OSN mohlo ohroziť aj na živote. Dôvera v tieto inštitúcie eroduje a žiaden národný záujem nie je úplne naplnený, čo spôsobuje, že vlastne nikto nie je spokojný.
Ako sa však zaradia títo peacekeeperi naspäť do normálneho života? Podľa docenta Procházku si musí každý nájsť svoju cestu k opätovnému nadobudnutiu zdravého životného rytmu. Keď bol v roku 1999 na misii v Bosne a Hercegovine, spomínal, ako si neboli istí, komu zodpovedajú za lokálne služby, prípadne čo všetko im je dovolené. Platia za parkovanie? Ak sa vrátim domov, kto mi operie? A kto navarí? Naozaj sa musím vrátiť? Každý žil v miernom, ale neutíchajúcom, strese a opisoval, aký bol návrat do Česka relaxujúci. Avšak s úsmevom dodal, že niektorí sa naspäť do „odporného byrokratického života“ vrátiť nevedia a nájdu sa medzi nimi aj takí, ktorí tieto misie považujú za svoje živobytie – pre nich sú to rýchle peniaze s malým rizikom. Niektorí však zvolia inú cestu a ako dlhodobé terapeutické cvičenie využívajú, so smiechom, možnosť výučby na FSS.
Ďakujeme doc. Procházkovi za prijatie pozvania k diskusii, ďakujeme Artbaru a jeho zamestnancom za poskytnutie priestorov a obsluhy a taktiež veľká vďaka patrí všetkým účastníkom.
Foto: Paulína Bieleschová