Francouzský rapport EP. 2

Sciences Po Lille tento týždeň nebola zablokovaná ani jeden deň, čo však znamená, že sa doháňa to, čo sa počas blocusu zameškalo. Teda, niektorým (mne) sa podarilo odprezentovať 3 prezentácie v priebehu dvoch hodín a škrípať popri tom zubami, pretože vo vedľajšej miestnosti sedí Nathalie Arthaud a nedá sa na jej príhovor ísť pozrieť. Chaos s hodinami, testami a termínami sa preklenul aj do ďalšieho týždňa a v mnohých predmetoch sa menia podmienky ich ukončenia, aby sa vôbec všetko stihlo. Profesori sú zamorení emailami a nám študentom chodia upozornenia na emailové schránky našich domácich univerzít, že sa za žiadnych okolností nemáme ocitnúť v nejakom strete a v prípade problémov sa obracať priamo na koordinátorov. Nezostáva nám teda nič iné ako čakať a vysielať svojich zástupcov do Assemblée générale hájiť naše záujmy (aj keď tie sa naprieč medzinárodnými študentami veľmi líšia).

A keďže mladí milujú sociálne siete, Instagram a X sú plné horkých vtipov o policajtoch, vláde a krajnej pravici. Napríklad koluje naratív, že z Francúzska sa doslova stal Fortnite lobby – teda priestor so zmeskou absolútne náhodne oblečených a hlavne náhodne sa správajúcich postáv. Či už ide o zábery z halloweenskej edície protestov, kde človek môže v dave rozpoznať Deadpoola, Spidermana, Daltonovcov, prasiatka a podobne, alebo o videá natáčané na hocijakej mobilizácií, je naozaj vidieť, že Francúzi poňali tieto manifestácie v l’ambiance festive. Príkladom môže byť aj ohlásenie bývalého 5-násobného olympijského víťaza v jude jeho kandidatúry na prezidenta. Ide o Teddyho Rinera, ktorý sa pre médiá vyjadril, že ohľadom jeho politického nastavenia, ,,nie je ani napravo, ani naľavo – len chce aby skončil chaos” (aké originálne!). 

Ani seriózna politika v podaní Jean-Luca Mélenchona, najvýraznejšej osobnosti krajne ľavicovej La France Insoumise (doslovný preklad: nepoddajné / nezlomné Francúzsko), nepôsobí o nič realistickejšie. Minulý týždeň vydal svoj politický program a predniesol jeho obsah v Bourget, továrenskom meste. Tento program je vo forme knihy s názvom L’avenir en commun a najrezonovanejším heslom jeho kampane je Tout va changer, teda že sa všetko zmení. Sama som však po iba zbežnom preštudovaní (predsa len, doháňa sa škola) veľmi skeptická a príde mi, že Mélenchon sa rozhodol, že ideálnou stratégiou je proste ,,kecať” a sľubovať kompletnú prestavbu systému. Jednotlivé body sú dobré, zaoberajú sa vecami, ktoré Francúzov skutočne najviac trápia, ale miera, s akou chce tieto veci zmeniť alebo zaviesť v kontexte toho, že jeho mandát netrvá 20 rokov ale 5, je trochu absurdná. Navyše, ide už o jeho štvrtú kandidatúru na prezidenta v poradí, doteraz však všetky prehral. Zostáva tak verný menu svojej strany – nezlomný. Bohužiaľ však vo väčšine prieskumov zostávajú preferencie Marine Le Pen stále vyššie ako jeho.

Le Penová a ostatní schvaľujú spôsob zabezpečenia poriadku policajtami, čo sa nestretáva s názorom niektorých odborníkov. Mnohé organizácie upozorňujú na fakt, že Francúzsko začína strácať body v metrikách právneho štátu. Vychádza to z faktu, že policajné násilie voči protestujúcim nielen pretrváva, ale dokonca sa stupňuje – v niektorých mestách sa pokúsili nasadiť sonickú zbraň a vo väčších mestách už je vodné delo permanentným arzenálom. Zároveň, Lecornu s Macronom sa vyjadrili, že by bolo ideálne, ak by sa pred a počas veľkých protestov dali zablokovať sociálne siete, aby sa zhoršila koordinácia protestujúcich. Francúzsky minister vnútra sa dokonca spojil s poskytovateľmi telekomunikačných služieb, aby zistili, aké majú v tomto ohľade možnosti. Tí, ktorí prišli protestovať pokojne, by však mali tiež smolu.

Narvané sú však nielen ulice počas protestov, ale aj galérie na štátny sviatok. Pred mesiacom otvorili v La Piscine výstavu umenia anarchistov. Okrem iného, dali sa tam nájsť aj obrazy impresionistického rázu, výstrižky z časopisov alebo kresby ceruzkou. Časť výstavy bola venovaná aj Františkovi Kupkovi a jeho obrazy a kresby sa výnimali oproti Rochevalovi. Jeden z obrazov nás však zasiahol, dovtedy mal človek pocit istej vzdialenosti od toho, čo sa na obrazoch odohráva. Išlo o La Charge (od Andrého Devambeza) a človek nevedel najprv rozoznať, či ide o obraz z nedávnych protestných parížskych dní, alebo z roku 1902 (pomôcka, bolo to z roku 1902). Rovnaké policajné násilie zažívajú mnohí protestujúci aj dnes, o vyše 120 rokov neskôr.