Francouzský rapport EP.1

Médiá, najmä francúzske, z čoho potom informácie a zábery preberajú aj vysielacie služby iných krajín, do istej miery skresľujú dianie na protestoch – to sa však už vie. Démonizovanie protestujúcich však vyvrcholilo vtedy, keď všeobecne označujú tých, čo demolujú a rabujú obchody za krajných ľavičiarov s migrantským pozadím. Na instagrame a sociálnych sieťach fungujúcich na základe podobného algoritmu sa objavujú zábery plačúcich majiteľov malých podnikov v centre mesta, ktorí sa stali obeťou rabovania ako prejavu nesúhlasu so súčasnou vládou. Vzápätí človek vidí, ako v Limoges podpálili protestujúci historickú budovu. Je teda pre mnohých chaos, ktorý vyvolali protestujúci za rovnosť a nediskrimináciu len príležitosťou sa obohatiť, byť nepostihnuteľne násilný a ukojiť svoje násilnícke chtíče? 

 Spomenuté rabovanie, najmä to, ktoré nastalo hneď v noci po 17.10., sa skutočne stalo, dokonca v takom rozsahu, že mnohé obchody sú v centrách miest stále zabednené. Problémom je, že obeťou neboli len veľké reťazce, ktoré symbolizujú kapitalizmus ako taký (napr. Apple Stores, McDonalds,...), ale aj malé obchodíky, ktorých majitelia mali smolu, že sa nachádzajú práve v centre. Avšak, vo francúzskom právnom systéme existuje zákon (Article L211-10, Code de la sécurité intérieure), ktorý garantuje, že štát je povinný odškodniť týchto predajcov, ak ujma, ktorá im vznikla, bola spôsobená protestmi alebo manifestáciami. Pretože, vychádzajúc z tradície Veľkej Francúzskej revolúcie, ak sú obyvatelia tak nespokojní so štátom, že proti jeho fungovaniu musia protestovať, štát si za to môže sám – a preto bude platiť a odškodňovať tých, ktorí jeho zlým fungovaním utrpeli priamu škodu. Na rabovaní sa však z väčšej časti práve deti, študenti a s nimi súzvučiaci dospelí nepodieľali. Ide o skupiny, ktoré sa protestov veľakrát ani nezúčastnia, alebo zúčastnia, ale nie preto, že veria v ich posolstvo, ale preto, že milujú násilie. A toto hrá do karát vláde a krajnej pravici, ktorá sa z toho skutočne snaží vyžmýkať čo najväčší možný mediálny ohlas. Zároveň, každý z popredných politikov alebo organizácií zapojených do koordinácie a organizácie protestov toto rabovanie a ničenie odsudzujú.

 Bezprostredne po protestoch v sobotu 17. októbra francúzska vláda zaviedla vo viacerých mestách curfew. Našťastie, aspoň pre mňa, kým v Paríži bol v niektorých jeho častiach úplný zákaz vychádzania a prázdnotu na uliciach monitoroval armádny vrtuľník, v Lille a jemu blízkych mestách ako Douai alebo Arras sa zákaz vychádzania vzťahoval iba na osoby do 18 rokov. Avšak, pre niektorých zjavne neplatí a nebudú za jeho porušenie ani postihnutí – krajne-pravicová organizácia si v Lyone usporiadala svoj vlastný pochod, presne v čase zákazu vychádzania v meste, kde bol zavedený v plnom rozsahu. Tých však nikto ,,neohadzoval“ granátmi so slzným plynom a mohli v pokoji prejsť kadiaľ len chceli, bez nutnosti vopred oznámiť trasu. Mnohí protestujúci z predchádzajúceho dňa sa cez slzy (doslova) smiali, že policajti nezasiahli proti tejto manif práve preto, že sa v tom dave nachádzajú ako jeho podporovatelia. Je pre nich totiž strašne náročné byť na dvoch miestach naraz, vynucovať poriadok a zároveň bojovať za to, v čo veria. 

 Tieto krajne-pravicové skupiny sa však neangažujú len takýmto masovým a koordinovaným spôsobom. UNI, mládežnícka vetva francúzskej krajne-pravicovej organizácie s úsmevom a nostalgiou spomínajúcu na režim Vichy, sa darí terorizovať protestujúcich aj inými spôsobmi. Pred Sciences Po Lille, mojou hosťujúcou univerzitou, je od začiatku protestov a študentského hnutia nainštalovaná a udržiavaná blokáda tvorená smetnými košmi naťahanými z blízkeho okolia pred všetkými jej vchodmi. Univerzitní študenti ju každé ráno okolo 4.30-5.00 upravia, aby sa dnu nikto (podotýkam, že iba s prívlastkom ,,pohodlne“) nedostal a kempujú pred budovou školy až do popoludnia. Okrem policajných áut a áut, v ktorých sedeli policajti bez uniforiem a fotili si týchto študentov, sa však nikto okrem nich v okolí školy nepohyboval. Avšak, v utorok (13. októbra) ich vo výraznej presile spomenutá UNI doslova napadla a sa snažila násilne rozobrať blokádu, ktorú moji spolužiaci dali dokopy a strážili. Policajti? Nezasiahli. Preto sme na druhý deň išli ráno zo solidarity na tento blocus viacerí, aj z radov medzinárodných študentov. Aj tak nemáme nič lepšie na práci, keďže škola je zavretá. UNI si však vybrala na druhý deň inú obeť, a to Katolícku univerzitu v Lille.

 Od prvých väčších protestov sa jedna organizácia, ktorá sa zaoberá ženským zdravím, snaží zbierať dôkazy o tom, že slzný plyn používaný na protestujúcich (masovo a do istej miery preventívne, aj mňa zasiahol a to som sa k polícií nepriblížila ani na 100 metrov) narúša menštruačný cyklus a spôsobuje nadmerné bolesti. Najprv sa pracovalo s teóriou, že ide iba o stres z účasti na protestoch a že úprava cyklu je tým pádom prirodzenou reakciou na situácie, v ktorých sa protestujúce ocitajú. Avšak, výpovedí a zasiahnutých stále pribúda a zistilo sa, že druh plynu používaného políciou nie je v tomto ohľade dostatočne preštudovaný, na rozdiel od jeho okamžitého efektu na oči, pokožku a dýchacie cesty. Prečo aj, však koho zaujíma ženské zdravie. Mnohé ženy sa vyjadrili, že im menzes nielenže meškal viacero dní, ale dokonca ich zaradili medzi najbolestivejšie, aké dovtedy zažili. 

 Blokádu po skončení jesenných prázdnin aspoň na mojej univerzite neobnovili. Avšak, tento štvrtok 5. novembra sa konal generálny štrajk viacerých odborových hnutí pod záštitou žltých viest, ktoré protestujú najmä proti nízkym platom, životným podmienkam, cene paliva a degenerujúcemu stavu verejných služieb. Bol to jediný deň v týždni, kedy boli budovy Sciences Po Lille a iných kampusov zatvorené. Okolo obeda sa začali aj prvé veľké manifestácie, ktorých sa podľa odborov zúčastnilo až 1,6 milióna ľudí. Celoštátny odhad francúzskeho ministerstva vnútra sa však pohybuje len na úrovni 600 000 zúčastnených. Vo svetle udalostí za posledných pár týždňov vyjadrili demonštrujúci aj solidaritu so stredoškolákmi a silný odpor ku krajnej pravici, ktorá využíva zábery z manifestácií v rámci svojej kampane. 

Bohužiaľ, svedectvo alebo fotky zo štrajku a manifestácie z 5. novembra dodať tentoraz neviem. Štvrtkovej manifestácie som sa nezúčastnila zo strachu z opakovania svojej skúsenosti so slzným plynom a jeho následkov na moje zdravie podobného rázu, aké sú uvedené v predchádzajúcom paragrafe.