Putin "kradne" deti!

Ako právny základ tohto kroku poslúžil Rímsky štatút, zakladajúci dokument ICC, s účinnosťou nadobudnutou v roku 2002. Obaja obvinení môžu byť v budúcnosti stíhaní za nezákonné deportácie a presídľovania ukrajinských detí z okupovaných území Ukrajiny, čo je považované podľa medzinárodného trestného práva za vojnový zločin. Tieto deportácie sú koncentrované najmä na území štyroch Ruskom okupovaných oblastí Ukrajiny.

ICC taktiež zdôraznilo porušovanie medzinárodného humanitárneho práva v súvislosti najmä s ochranou detí v ozbrojených konfliktoch. Súd rozhodol, že sa obaja, Putin aj Lvová-Belová, previnili porušením zákazu diskriminácie obyvateľstva na základe národnosti na územiach okupovaných Ruskom.

Najrozsiahlejšie deportácie sa začali po útoku vpáde ruských vojsk na územie Ukrajiny vo februári 2022, ale masové deportácie detí z rusko-ukrajinského pohraničia a anektovaných území prebiehali už od ruskej agresie na Kryme v roku 2014. Hlavným účelom deportácií je odcudzenie ukrajinských detí od ich jazykového, kultúrneho a národného dedičstva prostredníctvom systematickej „reedukácie“, rusifikácie a nútenej adopcie. Tieto deti sú potom umiestňované do špecializovaných zariadení, kde pod dozorom psychológov podstupujú systematickú prevýchovu až indoktrinačného charakteru. Zavŕšením celého procesu ,,rusifikácie“ má byť udelenie (respektíve vnútenie) ruského občianstva a ilegálna adopcia, ktorá totálne pretrhne akúkoľvek prežívajúcu väzbu s ich rodinou, ukrajinským dedičstvom a kultúrou.

Odhady reálneho počtu deportovaných detí sa však líšia od zdroja k zdroju. Jeden z nich tvrdí, že od začiatku invázie bolo deportovaných približne 19 000 detí, pričom navrátiť sa podarilo asi len 1 200 z nich. Druhý zdroj, Humanitarian Research Lab na univerzite v Yale, odhaduje k marcu 2025 tento počet na približne 35 000. Avšak oficiálne ruské údaje hovoria až o 700 000 deťoch, ale vrátane všetkých detí deportovaných už od roku 2014.

V kontexte medzinárodného práva možno rozlišovať niekoľko rovín problematiky, najzávažnejšími je však spôsob zaobchádzania s deťmi počas deportácií a po presune na ruské územie a odmietnutie zverejnenia identít deportovaných detí Ruskou federáciou. Tu účinnosť Medzinárodného trestného súdu výrazne zaostáva za jeho ušľachtilou ideou. Síce disponuje právomocou stíhať osoby zodpovedné za najzávažnejšie medzinárodné zločiny (genocídu, vojnové zločiny, zločiny proti ľudskosti a zločin agresie), no jeho jurisdikcia je iba komplementárna k národným justičným systémom. Teda, súd je závislý od spolupráce členských štátov. Pre započatie procesu je taktiež nutná fyzická prítomnosť obvinených v Haagu – čo je v prípade Putina scenár momentálne viac než nepravdepodobný.

Zatykač má len symbolický účinok, ten však nemusí byť úplne zanedbateľný – (1) je signálom pre ruskú verejnosť, že toto konanie je v rozpore s medzinárodným právom, (2) pôsobí prevenčne, (3) výrazne obmedzil Putinove schopnosť vycestovať do zahraničia (napriek tomu, že krajiny ako napr. Mongolsko tento zatykač nerešpektujú), (4) v prípade odstavenia Putina od moci môže byť zatykač delegitimizačným nástrojom, na domácej aj medzinárodne-politickej scéne.

Samozrejme, aj tieto deportácie sú subjektom ruskej propagandy, kde sú eufemisticky opisované ako „humanitárne evakuácie“. Paralelne s ním však prebieha mediálny, ktorý ich označuje za „kradnutie detí“, a akademický diskurz, ktorý hovorí o systematickej rusifikácii ako prejavu imperialistických tendencií oberajúci Ukrajincov o ich multigeneračný potenciál.