Ako dopadli komunálne voľby vo Francúzsku?

Od posledných komunálnych volieb v roku 2020 sa jemne zmenili ,,pravidlá hry”, teda zákony, ktoré upravujú procedúru volieb na lokálnej úrovni. V roku 2025 boli prijaté tri novely, presadzované najmä Macronovou vládou. Týkajú sa aj obcí pod 1000 obyvateľov, kde s cieľom zaistiť genderovú paritu zaviedli pomerný listinný systém. Táto zmena sa dotkne až 71% francúzskych obcí. Ďalšie dva zákony upravujú voľbu vo veľkých mestách, konkrétne v Paríži, Lyon a Marseille, kde od tohto roka odovzdávajú dva hlasy - jedným volia člena municipálnej rady a druhý člena rady pre arrondissement. Celkovo sa všetky zmeny dokopy dotkli približne 45% voličov. 

V prvom kole prekročila volebná účasť 57% - čo je o 12,5% viac, ako v roku 2020. Či je to však porovnateľné ostáva otázne - predsa len, počas pandémie bol prístup k volebným urnám komplikovanejší ako dnes. Volebná účasť však ostáva nižšia ako v iných ,,konvenčných” volebných rokoch, napríklad v porovnaní s rokmi 2014 a 2008. 

V mnohých obvodoch získala extrémna pravica alebo radikálna ľavica omnoho nižšiu podporu ako očakávali. Najmä RN (Reassemeblement National) bola nadmieru ambiciózne, v porovnaní s dosiahnutými výsledkami. Najväčší úspech zaznamenala krajná pravica v notoricky konzervatívnom Nice, kde vďaka svojmu kandidátovi Éricovi Ciotti získalo RN kreslo starostu s náskokom takmer 11% pred iným pravicovým kandidátom. Nice je špecifické práve v tom, že ľavici alebo centristickým stranám sa v tomto meste dlhodobo nedarí presadiť do takej miery ako napríklad v Paríži, Marseille, Lyon alebo Lille. Konglomerát ľavicových strán, ktoré v týchto voľbách zostavovala spoločné kandidátky, tvorila nielen Socialistická strana (PS) a Zelení (LV), ale aj iné, radikálnejšie ľavicové zoskupenia - menovite La France Insoumise (LFI).

Najnapínavejší prvokolový boj bol rozhodne v Marseille. Socialistami podporovaný kandidát Benoît Payan len o vlások unikol prehre s kandidátom RN, Franckom Allisiom. Marseille je jedno z mála väčších miest, kde proti sebe stál zástupca extrémnej pravice a ľavice, v ostatných išlo väčšinou o súboj centristického a radikálnejšieho kandidáta, prípadne súboj dvoch kandidátov z rovnakej časti spektra.

Krajná pravica a RN, napriek tomu, že nezískala posty starostov vo väčších mestách, zožala strategické víťazstvo. V priebehu vlastnej snahy o normalizáciu ich strany ako jednu zo skutočných pravicových alternatív sa jej podarilo vyhrať aj v tradične konzervatívnejších obciach. Otvorila sa im tak nová cesta pre nachádzanie vzorcov pre úspešnú mobilizáciu vlastných alebo nerozhodnutých voličov. 

Tieto komunálne voľby sú predvojom pre budúcoročný prezidentský boj. Výsledky, ktoré môžu frustrovať najmä extrémne alebo radikálnejšie strany, totiž ovplyvnia stratégie jednotlivých strán pre boj o Elyzejský palác. Úspech ľavicových strán vo veľkých mestách však nevyprodukoval jasné smerovanie, skôr dilemu. Mainstreamové ľavicové strany, Socialistická strana (PS) a Zelení (LV), ktoré vyhrali napríklad v Paríži, sa v niektorých obvodoch zjednotili bez radikálnejšieho LFI (napr. v Marseille). Aj vďaka teda existuje možnosť, že by sa v prezidentských voľbách PS tvrdohlavo zastávala názoru, že by mala byť lídrom ľavicovej koalície, aby si získali aj umiernenejších post-Macronovských voličov. LFI však vyhralo v mnohých iných mestách, najmä v tých, kde dokázalo zmobilizovať mladých a suburbánne oblasti (Roubaix, Saint-Denis,...). Napriek niekoľkým symbolickým výhram je však stále vnímaná s negatívnou konotáciou, najmä kvôli svojej radikalite. Tieto komunálne voľby teda vygenerovali rozpor na ľavej strane spektra medzi umiernenejšími a radikálnejšími kandidátmi a stranami namiesto toho, aby ich ešte užšie zjednotili.