Francúzskom sa ako lesný požiar šíri od začiatku októbra protestné hnutie, ktoré postupne zahŕňa viac a viac tém, ktoré trápia súčasných Francúzov. Rozbuškou bolo študentské hnutie, teda žiaci na lýceách (verejných stredných školách), ktorí protestovali proti podmienkam, ktoré musia na svojich stredných školách znášať. Navyše Francúzsko oznámilo škrty v rozpočte pre školstvo, takže situácia na školách ani nemá reálnu vyhliadku na zlepšenie. Na začiatku týchto protestov ste sa na nich vedeli ocitnúť iba omylom, ale dnes už sú všetky kvôli vlastnej veľkosti zákonne vopred oznámené. Aké však reálne sú a ako to dokážu naše domáce médiá skresliť?
,,Solidarité avec les lycéens“ skandujú a píšu na kartóny protestujúci vo veľkých aj menších mestách. Možno každý z nich prišiel z trochu iného dôvodu – či už ako volič Melenchona (LFI) v nasledujúcich prezidentských voľbách alebo volič jemu spriatelených strán, syndikalista (CGT) nespokojný so stavom verejných služieb, do ktorých odvádzajú svoje dane, s konaním (alebo nekonaním?) Francúzska vo veci genocídy v Gaze alebo stredoškoláci, ktorých sa bez klimatizácie a v nehygienickych podmienkach tlačí v každej triede až 40.
Prvýkrát som sa manifestácie alebo demonštrácie zúčastnila omylom v polovici septembra. Išlo o ľavicový pochod centrom Lille a pripojili sme sa k nemu z čírej zvedavosti. Protestovalo sa proti zákonu o legitimite práva defenzívy poriadkových služieb (les forces de l’ordre, u nás jednoducho policajti), ktorý by znamenal možnosť použitia hrubej sily a zbraní, ak sa cítia v ohrození. Teda, dostali povolenie zabíjať – čo rezonovalo aj na každom po domácku vyrobenom kartóne. Pochodu sa zúčastnili aj predstavitelia medzinárodnej organizácie Amnesty International, viditeľne označení a rovnako zmobilizovaní ako zvyšok davu. Na tomto proteste som násilie nezažila – avšak, v Lille všetky ,,marchés“ končia na námestí Republique pri Beaux-Arts. Aj keď je toto námestie priestranné, zároveň je aj ľahko obkľúčiteľné, čo nepovažujem za charakteristiku námestia, ktorú by som predtým vnímala. Vnímajú ju však policajti, ktorí to využívajú pre kontrolu davu. A keď sme sa aj po skončení protestu chceli dostať z už relatívne prázdneho námestia (protestu sa vtedy toľko ľudí nezúčastnilo), plne ozbrojený policajt so štítom zo žartu ,,skočil“ po kamarátovi, ktorý neprovokoval – iba prechádzal pomedzi nich, tadiaľ kade mal.
Väčšie protesty a mobilizácie sa začali 29. septembra v bezprostrednom okolí lýceí vo veľkých mestách, ku príkladu v Paríži, Marseille a Lille. Išlo najmä o ľudské reťaze, mediálne známe ,,aura battles“ policajtov a stredoškolákov, pokojné blokády a skandovanie. Závodilo sa napríklad v klikovaní medzi policajtom a žiakom, točia sa s policajtmi tiktok trendy, organizovali sa debaty, na ktorých sa zúčastňovali aj vyučujúci. Protestovali proti stavu budov vlastných škôl a nedostatku vyučujúcich. Práve vtedy som zistila, ako sa polícia dokáže správať k demonštrujúcim deťom. Kým nezasahovala, spievalo sa, hrali karty, kopala lopta – povaha protestu sa však zmenila v momente, keď dorazili policajné autá plné obrnených ,,vynucovačov poriadku“ a protestujúci sa začali cítiť ohrození. A keď prvýkrát policajti použili v okolí zastávky metra Porte de Douai slzný plyn, kde sa nachádzalo aj obrovské množstvo nezainteresovaných civilistov (vrátane mňa, pretože predsa len je to zastávka metra), až vtedy sa začalo rozbíjať sklo na autobusových zastávkach.
Akí tu tí policajti naozaj sú? Krásnou ukážkou ich mentálneho nastavenia prameniaceho zo systému môže byť veľmi známe, teraz už súčasťou popkultúry mladých, ,,Bismillah c’est le tenebre“. Kontextom pre tento už všade presakujúci vtip je pokus policajtov sa infiltrovať do rôznych skupín na sociálnych sieťach, kde sa vydávajú za podporovateľov manifestácií, aby zistili, kde sa budú konať najbližšie. Vzhľadom na úvodné ,,Bismillah“ a nadmerné používanie alžírskych a palestínskych vlajok vo svojich správach, je jasné, že za protestujúcich považujú najmä deti migrantov islamského vierovyznania. Podobne zmýšľajú aj krajne-pravicové skupiny, ktoré týchto migrantov považujú doslova za burinu v Európe. ,,Undercover“ sa vydávajú aj priamo v davoch na manifestáciach, kde sú však ťažšie odhaliteľní, ale častokrát ich doženú vlastné predsudky o protestujúcich a neznalosť situácie. V jednom z týchto prípadov odhalili policajta v prezlečení za civilistu práve vďaka tomu, že kým ostatní protestujúci tvorili koridor pre bezpečný prechod hasičského auta, jeden z ,,protestujúcich“ sa predral na cestu a začal do auta kopať, udierať a kričať nadávky. Protestujúci sa naňho vrhli, aby ho z cesty odtiahli a zároveň s tým sa im podarilo strhnúť dotyčnému policajtovi kapucu a kábel.
Pre Slováka študujúceho strašne ďaleko od domova je to absolútne odlišná protestná kultúra, na ktorú sa ani nedá povedať, že sme zvyknutí, pretože u nás akékoľvek protestovanie nie je zďaleka tak časté. U nás, kde sa na 2 hodiny zhromaždíme na námestí, vypočujeme si pár príhovorov, vypočujeme hymnu a ideme domov je diametrálne odlišné od toho, čo človek zažije tu. Miestami som sa cítila skôr ako na hudobnom festivale, kde sa namiesto refrénu vykrikujú politické heslá. Zarážajúcim je aj kontrast správania polície a to, ako sú vybavení. Protestujúcich ,,usmerňujú“ v plnej výbave – so štítom, prilbou, zbraňou, granátmi so slzným plynom, nepriestrelnou vestou a zakrytou tvárou. Svoju moc si užívajú a vedia, že zastrašovanie protestujúcich, ktorí majú na sebe iba kapucu a rúško, je pre nich štátom legitimizované – a že to využívajú. Ale do Francúzska som išla s tým, že som o tejto kultúre vedela, preto ma neprekvapila. Čo ma prekvapilo bola práve brutalita policajtov – v našej kultúre je tento aspekt totiž natoľko odlišný, že som bola presvedčená, že tým, že sme taktiež súčasťou Európy, tak neustále skandovanie ACAB (all cops are bastards) je len prejavom francúzskej dramatickej nátury a nie je to také zlé, ako sami tvrdia. Postupne však zisťujem, že nepreháňali.
