Stret ázijských drakov: formovanie nového geopolitického pohraničia

Pri komentovaní tejto udalosti je dôležité poukázať na historický kontext japonsko-čínskych vzťahov. Po skončení druhej svetovej vojny boli vzťahy medzi týmito dvoma štátmi vo všeobecnosti priaznivé a vyznačovali sa úzkou a vzájomnou hospodárskou spoluprácou. Japonsko desaťročia investovalo do rozvoja čínskeho priemyslu a samotná Čína pravidelne zaujímala popredné miesta medzi dovozcami japonského tovaru. Takáto vzájomná závislosť vytvárala podmienky, v ktorých by otvorená konfrontácia viedla k zhoršeniu vzájomného obchodu a začala by ohrozovať regionálnu bezpečnosť. Zároveň dôležitým faktorom bola prítomnosť amerických vojsk v Japonsku, keďže Japonsko je hlavným spojencom USA v tomto regióne, čo predstavuje určitú bariéru.

Kvôli  rastúcej geopolitickej nestabilite  situácia postupne smerovala k tomu, že vzťahy nadobúdali negatívnejší charakter, keďže so zvyšovaním sily Číny rástli aj jej územné a politické ambície. V dôsledku toho čoraz viac narastala vojenská aktivita Číny v oblasti Juhočínskeho mora, čo motivovalo Japonsko, aby sa ešte viac približovalo k USA s cieľom obmedzovať čínsky vplyv. Okrem toho sa Čína začala obávať vojenského posilnenia  Japonska v podobe modernizácie sebaobranných mechanizmov  za účelom zvýšenia obranyschopnosti krajiny. Čína však vidí v tejto stratégií Japonská historickú paralelu. V dôsledku toho sa obe strany začali čoraz častejšie navzájom osočovať, čím sa zvyšovalo napätie v oblasti bezpečnosti aj ekonomickej stability. Navyše, nástup Sanae Takaichiovej ešte viac vyhrotil vzťahy, keďže „japonská železná lady“ vyhlásila, že potenciálna invázia Číny na Taiwan bude predstavovať existenčnú hrozbu pre Japonsko a prinúti ho na tieto kroky reagovať. Toto vyhlásenie vyvolalo vlnu kritiky a sankcií zo strany Číny voči Japonsku, čím sa vzájomné vzťahy ešte viac zhoršili.

Z toho možno usudzovať, že región Juhočínskeho mora sa stáva novým ohniskom súperenia medzi USA a Čínou v politike aj ekonómií. Hraničnou líniou tohto súperenia sú Taiwan a Filipíny, ktoré sa nachádzajú v geografickej blízkosti Japonska, Indonézie, Austrálie a Južnej Kórey, pričom tieto štáty sa rovnako usilujú obmedzovať čínsky vplyv. Tým sa vytvára situácia, v ktorej má Čína v regióne prakticky len veľmi obmedzený okruh spojencov, čo ju do istej miery izoluje a zároveň ju vedie k čoraz agresívnejšiemu správaniu s cieľom minimalizovať riziko obmedzenia jej moci.

Keď uvažujeme o možnom vývoji udalostí, treba venovať pozornosť vyhláseniam Číny o úmysle pripojiť Taiwan, keďže táto otázka je mimoriadne dôležitá pre legitimitu súčasného vedenia Komunistickej strany Číny a jeho ideológie. Napriek tomu sa s nástupom novej administratívy v USA spájala zmena strategického zamerania krajiny na indo-tichomorský región s cieľom udržiavať bezpečnosť a územnú celistvosť svojich spojencov. Niektorí analytici zároveň potvrdzujú, že geopolitická rovnováha sa postupne presúva z Európy do Ázie, čím sa formuje nový svetový poriadok, v ktorom bude rozhodujúca ekonomická a vojenská sila jednotlivých aktérov.

Je dôležité poznamenať, že v súčasnosti sa Čína aj USA snažia vyhnúť priamemu vojenskému stretu a obmedzujú sa len na ostré vyhlásenia či ekonomické ,,vojny”. To je dobre badateľné aj v poslednej situácii, keď D. Trump po telefonáte so Si Ťin-pchingom vyzval nového predsedu vlády Japonska, aby sa nesprával provokačne a usiloval sa udržiavať mier v regióne. Takéto kroky majú s najväčšou pravdepodobnosťou strategický cieľ, keďže umožňujú štátom pripraviť sa na možné budúce súperenie v tomto priestore. Dôkazom toho môže byť zvyšovanie dovozu ropy a uhlia z Ruska do Číny a rozširovanie čínskeho námorníctva, alebo napríklad reštrukturalizácia amerických podnikov a reformovanie ozbrojených síl USA, vrátane opätovného zavedenia označenia Ministerstvo vojny. Tieto kroky korešpondujú s trendmi spred druhej svetovej vojny,keď Japonsko vo veľkom nakupovalo ropu z USA a posilňovalo svoje námorné sily na budúci útok, zatiaľ čo samotná Amerika zvyšovala hospodársku aj vojenskú výrobu.